Kontakt:

Anketa:

Návštevnosť:

Hruboňovo - NašeObce.sk

História

História obce Hruboňovo

       História samostatnej obce Hruboňovo sa píše od roku 1960 kedy, boli spojené dve susedné obce Výčapky a Suľany do jednej obce pod súčasný názov Hruboňovo. Avšak história týchto dvoch obcí, dnes už iba miestnych častí, siaha hlboko do minulých storočí. Pre poznanenie historického vývoja v Hruboňove si musíme priblížiť vývoj v dvoch samostatných obciach Výčapky a Suľany do roku 1960. 

Historický vývoj obce - miestna  časť Výčapky

Archeologické nálezy

       Za najstaršiu zdokumentovanú historickú pamiatku obce možno považovať archeologický nález mince z rímskeho obdobia na území obce. Podľa dostupných informácií mincu s vyobrazením  rímskeho cisára Antonia Pia z 2. Storočia našiel neznámy výčapský roľník počas poľnohospodárskych prác v roku 1958. Nájdená minca je dnes v depozite Archeologického ústavu Slovenskej akadémie vied resp. Slovenského poľnohospodárskeho múzea v Nitre. Ďalšie tri mince pravdepodobne z rannouhorského obdobia sa našli na miestnom cintoríne pri úprave terénu.

Pamiatky

       Pamiatky materiálnej kultúry, teda historické artefakty v obci nie sú úplne neznáme. Za najdominantnejšiu historickú pamiatku patrí miestny kaštiel.  Zo zachovaných architektonických pamiatok treba spomenúť okrem kaštieľa sochu sv. Jána Nepomuckého, prícestnú kaplnku Panny Márie Sedembolestnej, budovu kúpeľa Frideckovcov a spomedzi už zničených najmä základy kostolíka sv. Michala Archanjela, pamätnú tabuľu padlým Výčapanom a drevennú zvonicu. Súčasným novodobým  historickým artefaktom sú aj zvyšky lietadla, americkej stíhačky Mustang, ktorá v obci havarovala v roku 1944, tieto pozostatky (súčiastky a motor) sú vystavené v Apponyiho poľovníckom múzeu v Oponociach.

Prvá písomná zmienka o obci

       Prvú doposiaľ známu písomnú zmienku o Výčapkách pod označením Wychap možno nájsť v kráľovskej donačnej listine z roku 1247. Na mape Samuela Mikovíniho z roku 1742 je uvedená ako Kiss Vitsap, neskôr sa v písomných prameňoch spomína ako Kiss Vycsáp v roku 1773 ako Malé Wiczapky v roku 1880 sú uvádzané ako Klein Vicsap resp. obec označovaná ako Malé Wyczapky, v roku 1880 nesie názov Wýčapky, v roku 1869 Kis Vicsap v okrese Topoľčany, v rokoch 1880 až 1890 ako Kis Vicsáp, v rokoch 1900 až 1910 ako Kis Vicsáp v rokoch 1921 až 1930 ako Výčapky v okrese Nitra, od roku 1950 Výčapky v okrese Nitra – okolie a napokon od roku 1960 už len ako miestna časť obce Hruboňovo. Obec prešla počas minulých storočí mnohými zmenami názvu. Význam starobylého názvu obce znamená vraj „rukáv“, iný variant predpokladá spätosť obce s právom Výčapu.

História od počiatku obce po rok 1960

       Etnikom, ktoré sa v 5. storočí zachytilo na našom dnešnom území a zotrvalo dosiaľ ako prvé v tejto oblasti je aj dnešné slovenské obyvateľstvo Ponitria, sústredené dodnes prevažne vo vidieckych sídlach príp. mestečkách. Údolie Perkovského potoka, asi 20 km dlhého a málo výdatného vodného toku, prameniaceho na východných chrbtoch Nitrianskej pahorkatiny a vlievajúceho sa do Radošinky v obci Zbehy, patrí k oblastiam tiež starobylého osídlenia. Okrem Horných Štitárov, najstarším písomne doloženým sídlom údolia Perkovského potoka sú Výčapky. Obec odjakživa administratívne patrila vždy do nitrianskeho komitátu, stolice resp. župy neskôr kraja a spravidla aj okresu. Z pohľadu cirkevnej správy prináležala do Čermianskej farnosti dekanátu Topoľčany, vlastníctva Nitrianskeho biskupstva a cirkevnej správy Trnavského biskupstva a arcibiskupstva. Táto farnosť bola zriadená už v roku 1397.

       Obec majiteľov pomerne často striedala. Pôvodne patrila biskupom, nitrianskeho hradu, neskôr iba jej časť a zvyšok rôznym zemepánom. Postupne bola v rukách rôznych šlachticov a zemepánov. Spravidla patrila Novosadskému panstvu, tvorenému viacerými okolitými obcami. Jeho centrom bola obec Nové Sady, kde bolo aj hlavné sídlo zemepánov.

       Vo väčšom rozsahu migrácia obec nezasiahla, do 50. rokov 20. storočia odchádzali ľudia za prácou do Čiech, do okolia Hradca Králové avšak len na sezónne práce. Obživu im totiž poskytovala kvalitná orná pôda v obci. V obci za jej existencie pôsobili kolári, sedlári, kováči, remenári, tesári, truhlári, stolári, kamenári. Neskôr tu bolo možno zaznamenať aj krčmárov a obchodníkov. Okrem zemepanských rodín sa na histórií obce podielali aj rodiny nižšej šlachty, drobných zemanov.

       V 14. storočí tunajšie obyvateľstvo žilo v záujmovej sfére Matúša Čáka Trenčianskeho. Jeho pacifikáciou a rastom kráľovskej moci vzrástlo vykorisťovanie jednoduchého nevoľného obyvateľstva, zvýšili sa dane a robotné dávky a sociálna štruktúra sídlisk sa diferencovala.

     V 15. storočí bola obec v bezprostrednom susedstve Bratríkov, sídliacich aj v opevnených hradoch v Horných Obdokovciach a v Ludaniciach. V 16. storočí miestne obyvateľstvo trpelo pod tureckým tlakom. V období asi 1580 až 1599 Turci obec prepadli vypálili a spustošili. Pod hrozbou vypálenia uvalili Turci na tu sa rozprestierajúce obce aj ťažké daňové bremeno. Stupňovali sa aj požiadavky domácej šlachty čo vyvolávalo značnú migráciu. Zostalo rímskokatolícke náboženstvo, zrejme aj pod vplyvom šlachtou presadzovanej zásady „koho zem toho aj náboženstvo“.

       V 17. storočí osudy obce a jej obyvateľov poznačili protihabsburské stavovské povstania uhorskej šlachty a kurucké vojny. V 18. storočí vrcholil útlak nevolníkov a aplikovali sa neľudské tresty za akékoľvek porušenie feudálneho právneho poriadku. Utrpenie vrcholilo okolo roku 1773, keď sa vo Výčapkoch zjavila cholerová epidémia. Padlo jej za obeť mnoho miestnych obyvateľov. Po ústupe Turkov bola Nitrianska stolica spustošená a vyľudnená. Opustenú roľnícku pôdu zaberala šľachta, hospodárstvo stále upadalo.

      V období Márie Terézie boli vykonané pokusy o zlepšenie situácie nevoľníkov. Zjavili sa nielen nové právne regulácie ale aj plodiny. Poľnohospodárstvu škodil nevoľnický systém vyberania dávok z výnosom a nie z výmery pôdy, čím roľníci viac pracovali tým viac potom museli odovzdávať čo pôsobilo na hospodársky pokrok retardačne a demoralizujúco. Dedina sa sociálne rozvrstvovala obecnú pospolitosť tvorili už bohatí sedliaci strední a drobní roľníci a bezzemkovia.

       Liberalizáciou spoločenských vzťahov v Uhorsku po zrušení nevoľníctva v roku 1785 resp. 1790 došlo k relatívnemu rozvoju obce. Celkovo sa spôsob života miestnych roľníkov nezmenil ani po zrušení poddanstva a to v podstate až do kolektivizácie poľnohospodárstva v roku 1950. V obci bola zriadená škola v roku 1890 v budove, ktorú dal na tento účel postaviť gróf Szlávy.

Vývoj osídlenia

       Osídlenie Výčapiek a vznik ľudských sídiel na ich území možno položiť už do rozhrania 7. až 8. storočia pretože archeologické nálezy z tejto oblasti  svedčia o tom, že slovanské resp. staroslovenské osídlenie preniklo popri vodných tokoch aj do centrálnych častí Nitrianskej pahorkatiny, predovšetkým údolím Perkovského potoka až k Čermanom a Horným Štitárom ako aj nivou potoka Radošinky už v 7. Storočí. Výčapky boli ľudským sídlom prvotných slovenských poľnohospodárov.

       Po roku 1671 v obci vybudoval podľa niektorých názorov len prebudoval sídelný, pôvodne poľovnícky kaštiel jeden z ďalších vlastníkov Výčapského majetku. Pôvodne bola obec pozostávajúca z niekoľkých domov roľníkov umiestnená len pod kaštielom na miernom svahu, zrejme z dôvodov záplav, až neskôr sa ľudské sídla začali rozrastať priamo na brehoch potoka.

       Osídlenie dediny sa menilo vždy s postupom času civilizačných prvkov, s objavovaním nových technických možností a postupov práce, sociálnej rozvrstvenosti, vývojom demografických ukazovateľov. Menil sa i vzhľad obydlí v obci ich vnútorné učlenenie a vybavenosť, čo platí o priľahlých hospodárskych  objektoch tamojších roľníkov.

       Jednopriestorové domy s otvoreným  ohniskom budované z nepálenej tehly, pokryté otepmi slamy nahradili domy viacpriestorové najskôr stavané z nepálenej tehly neskôr už aj z pálenej tehly. Osídľovanie obce podliehalo len nepodstatným premenám, ľudské sídla sa najmä v prvých dekádach 20. storočia rozširovali do obce vytvárajúc viac menej kompaktné uličky. Samostatná časť obce  vzniknutá v tomto čase sa nazýva Domovina. Obec sa tak miestami menila z potočnej na urbanistický zhlukový typ obce. Ľudia sa stále živili prácou v poľnohospodárstve, avšak od roku 1950, kedy bolo založené miestne jednotné roľnícke družstvo, zmenilo sa  aj dovtedy súkromné vykonávané poľnohospodárenia na kolektívne.

Histórický vývoj obce - miestna časť Suľany

Archeologické nálezy a pamiatky

       Archeologické nálezy z tejto časti obce nie sú známe.

Prvá písomná zmienka o obci

       Prvá písomná zmienka  o tejto miestnej časti Hruboňova pochádza z roku 1296, kde sa uvádza obec pod názvom Zwlan. Avšak v bezprostrednom susedstve v Preseľanoch bolo odkryté pohrebisko s plochými kostrovími hrobmi zo začiatku 9. Storočia čiže je možné, že počiatky osídľovania Sulian pochádzajú z tejto doby. V roku 1390 sa v záznamoch obec označuje ako Sulyen. Zachované portálne súpisy domov, z ktorých sa platili dane vravia, že ešte pred rokom 1576 bola obec Suľany rozdelená na dve samostatné časti, Malé Suľany, označované v záznamoch maďarsky ako KIS ZWLYAN  a veľké Suľany, zapísané ako NAGY ZWLYAN. 

História od počiatku obce po rok 1960

        Oblasť Sulian je ľudstvom osídľovaná dlhodobo. Ustálená je oddávna aj tamojšia sídelná štruktúra. Sprašové tabule podunajskej nížiny boli hlavnou sídelnou oblasťou na našom území, a to už v počiatkoch pravekých dejín našej vlasti siahajúcich do staršieho paleolitu, teda do doby pred dvestopäťdesiattisíc rokmi. Pračlovekova existencia sa  na území dnešných Sulian nepreukázala, ale možno predpokladať, na základe toho, že sa vyskytoval v blízkom okolí Sulian (napr. Banka pri Piešťanoch), že lovil svoju korisť aj v tejto lokalite. Sezónne mu od stredného paleolitu slúžilo ako obydlie jaskyňa Čertova pec pri Radošine.

       Vývoj človeka pokračoval ďalej a poznačil užšie aj širšie územie Sulian. Kamennú dobu vystriedala bronzová. Okolo roku 700 pred n.l. sa na našom území objavili prvé výrobky zo železa. V dôsledku sťahovania národov k nám prišli v 4. a 5. stor. pred n. l. keltské kmene. V tomto období územie Sulian tvorilo súčasť oblasti, osídlenú keltským kmeňom Kotínov. Úpadok keltskej moci na začiatku nášho letopočtu spôsobili Rimania a Germáni, na ktorých zostali spomienky u nás nielen v podobe mincí, ale aj iných významných archeologických nálezov.

       Všetky predchádzajúce kultúry však zanechali hlbokú brázdu v bližšom i vzdialenejšom okolí Sulian (Výčapy-Opatovce, Žabokreky nad Nitrou, Nitra, Stráže pri Piešťanoch, Drážovce, Výčapky, Ludanice, Mlynárce, Veľké Ripňany atď.). Preukázané súvislé keltské osídlenie Ponitria svedčí o keltskej prítomnosti v oblasti Sulian. Zo zistených faktov vyplýva, že dnešné územie Sulian a ich okolie bolo takmer v centre pozornosti osídľovania našich priamych predkov Slovanov. Ako už bolo spomínané v bezprostrednom okolí Sulian, v Preseľanoch, bolo odkryté pohrebisko s plochými kostrovými hrobmi zo začiatku 9. storočia a preto je možné, že počiatky osídľovania Sulian pramenia tiež v tomto období i keď prvá písomná zmienka je až z roku 1296.

       Územie Sulian bolo súčasťou Samovej ríše a Pribinovho Nitrianskeho kniežatstva. Hmotné ani písomné správy o existencii a živote v obci v tomto období, z tých časov nie sú známe. Z neskoršieho obdobia je zrejmé, že hlavnú zložku obyvateľstva tvorili pôvodne osobne slobodní či poloslobodní roľníci, ktorí boli postupne znevoľňovaní a obec sa tak neskôr sformovala v poddanské sídlo, ktoré vlastnila Nitrianska kapitula.

       V 10. storočí bolo obyvateľstvo kristianizované, v tomto období ešte starí maďari nezanechali na tomto území stopu. Slovanský bohovia upadli do zabudnutia a žili až do dnešnej doby len v prekáračkách, prípadne ľudových poverách a tradíciách. Kráľovská držba pôdy v 13. storočí ustupovala jej drobnejšiemu feudálnemu vlastníctvu, najmä pod vplyvom donačnej politiky Ondreja II. (1205-1235) dochádzalo k úplnému rozkladu starej hradskej organizácie. Vlastníkmi pôdy sa stávali starobylé rody, vrátene rodov Veľkomoravského pôvodu. Rozsiahle majetky vlastnila aj cirkev v rátane rodov sulianskych.

      Na prelome 13. a 14. storočia sú Malé Suľany, situované na hranici Čákovských majetkov, v záujmovej sfére vplyvu Matúša Čáka Trenčianskeho, a to až do jeho smrti v roku 1321. Veľké Suľany na prelome 13. a 14. storočia získal veľmož Folkuž Ludanický. Konfiškáciou Čákovských majetkov sa obnovilo aj majetkové vlastníctvo cirkvi, celý Nitriansky komitát spomínaný už v roku 1214, bol oslobodený od despotického ovládania veľmožom, feudálom, hatiacim vývoj smerujúci k vzniku zemianskej stolice, ktorá sa vytvorila až v prvej polovici 14. storočia.

      V prvej polovici 13. storočia boli Suľany jedným z 258 sídiel tvoriacich sídliskovú štruktúru tohto správneho útvaru. Tvorilo ich niekoľko usadlostí poľnohospodárov. Títo spravidla poloslobodní poddaní  roľníci obrábali pridelenú pôdu a za jej prepožičanie platili feudálnu rentu, štátne dane a desiatok cirkvi. Naturálne hospodárstvo bolo na ústupe. Postupne vznikala dedina, dožíval kolektívny spôsob obhospodarovania pôdy a spoločne sa vyťažovali už len pasienky, lesy a lúky. Prevládalo trojpoľné hospodárenie. V obci začalo prekvitať vinohradníctvo.

      V prvej tretine 15. storočia, sa už Suľany dostali do bezprostrednej blízkosti husitskej posádky, pretože v októbri 1431 ako výsledok husitskej spanilej jazdy zanechali v neďalekých Topoľčanoch svoju vojenskú posádku, ktorej vplyv bol značný. Už v tomto čase sa husitské učenie dostávalo k poddanskému ľudu. Nasledujúce 16. storočie bolo charakteristické zvýšením útlakom poddaných, najmä po porážke roľníckeho povstania vedeného sedmohradským zemepánom. V 17. storočí bolo územie Sulian ovplyvnené protihabsburským povstaním

      V 19. Storočí zaznamenali obe obce Malé aj Veľké Suľany rast obyvateľstva. V polovici storočia, čo je rozporná informácia, sa obe obce spojili do jednej pod názvom už len ako Suľany.

       V obci bola v roku 1875 založená dedinská škola. V roku 1867 nastal tvrdý útlak Slovákov v Uhorsku, smerujúci  k asimilácii a pomaďarčeniu všetkých nemaďarsky hovoriacich obyvateľov Uhorska. Aj na Sulianskej škole sa začalo vyučovať maďarsky, čím sa sledoval cieľ postupného pomaďarčovania aj čisto slovenských obcí.

       Rozmach priemyselnej výroby v tomto období vytváral predpoklady pre mechanizovanie poľnohospodárskej výroby. Stroje si však mohli zakúpiť len majetné vrstvy preto sa dostávali len na veľkostatky.

       Zo Sulian ako aj z iných okolitých obcí odchádzali mnohí obyvatelia za prácou do bližších i vzdialenejších miest. Za prvej Česko slovenskej republiky odišlo veľa chudobnejších ľudí slúžiť gazdom do Čiech. Pred druhou svetovou vojnou aj po nej si ľudia zase zarábali počas cukrovarníckej kampane priamo v cukrovaroch alebo pri zbere cukrovej repy. Mnohí prevažne muži odišli za prácou aj do Kanady, Argentíny, či Francúzka neskôr aj do USA. Počas druhej svetovej vojny sa niektorý vybrali za prácou aj do Nemecka. Veľa mužov po roku 1945 našlo prácu v ostravských baniach a hutiach a mnohí tam aj zostali.

Vývoj osídlenia

       Osídlenie dnešných Sulian bolo realizované podľa všetkého v dôsledku zvyšovania koncentrácie obyvateľstva veľkomoravských lokalít, ktorá bola zaznamenaná najmä v blízkom okolí popri rieke Nitre v dnešných Preseľanoch, Belinciach, Kamanovej, Hrušovanoch, Koniarovciach, ale i na brehu Perkovského potoka v Horných Obdokovciach a v Čermanoch, či na brehoch Radošinky v Malých Ripňanoch. Aj keď nie sú dosiaľ známe archeologické nálezy veľkomoravského pôvodu z tejto lokality, nemožno predpokladať veľkomoravského osídľovania údolia Perkovského potoka, vzhľadom na jeho prírodné danosti úplne vylúčiť. Doosídľovanie stredného Poperkovia je totiž dokladované už v 9. storočí.

      Podmieňovali ho okrem iných aj klimatické pomery. Na Slovensku bolo totiž v časoch Veľkej Moravy teplejšie, vegetačné obdobie zhruba o mesiac dlhšie ako dnes, čo prospievalo najmä poľnohospodárstvu. Počas osídľovania sa tu vytváral zhlukový typ poľnohospodárskej osady obydlia boli prevažne jednopriestorové z rozlohou okolo 16 metrov štvorcových. Po roku 1390 sa pôvodne zhlukový typ obce dostáva pravidelnejší ráz budujú sa už trojpriestorové domy ťažšieho typu

Obec po roku 1960 

       V roku 1960 sa obce Suľany a Výčapky spojili pod názvom Hruboňovo. Začala sa písať ich spoločná história napriek tomu, že toto zlúčenie sa stretlo s nevôľou obyvateľstva k opätovnému rozdeleniu už nikdy neprišlo. Ich spoločný názov utvorený pomenovaním podľa rodáka zo Sulian, Ľudovíta Hruboňa, rotmajstra armády slovenskej republiky, ktorý sa zapojil do Slovenského národného povstania ako príslušník partizánskej jednotky i Revolučného Okresného národného výboru v Ružomberku, zajatého a zastreleného nemeckým gestapom, ktorý bol po exhumácií pochovaný pod sochu slobody v Ružomberku 26. Augusta 1945. Po zlúčení mala táto nová obec 825 obyvateľov a v roku 1970 to bolo 825 obyvateľov. Po roku 1989 nastal trend ubúdania ľudí a k roku 2008 tu žilo už len 491 obyvateľov.

       Napriek tomu, že si Suľany i Výčapky aj po zlúčení zachovávajú určitú kultúrnu a sídelnú samostatnosť, bolo nevyhnutné vytvoriť pre Hruboňovo jeden obecný erb. Žiaľ aj po veľmi podrobnom výskume z Výčapiek bola známa len nápisová pečiatka z druhej polovice 19. storočia. Text v jej poli znie:KIS VICSAP KOZSÉGPECZETJE. Táto pečiatka bola použitá na listoch z roku 1894 – 1895. Historický znak bol k dispozícii iba zo Sulian. Pretože obce mali podobný dejinný vývoj, obsah znaku zo Sulian bol rovnako vhodný aj na symbolizovanie Výčapiek. Za erb obce Hruboňovo bol povýšený znak Sulian, ktorý bol používaný, ako oválne pečatidlo v 18. storočí. Medzi kolmo postaveným čerieslom a lemešom z pažite vyrastajú tri klasy, v strede pred nimi sa vznáša veľký strapec hrozna. Kruhopis je umiestnený iba do dvoch tretín pečatného poľa. Vyrytý je na páske a znie: OSADI. SZULANSKEG. Oválne pečatidlo nahrádza vlastná pečať. Odtlačky pečatidla boli nájdené na dokumentoch z roku 1779-1782. Erb bol schválený Obecným zastupiteľstvom v roku 1998. 

 

Spracoval:

Martin Jančovič, Mgr.

Zdroj:

Králik, J. - Ordoš, J. 1991. Výčapky.  1. Vyd. Bratislava : Perex K+K, 1991. 95 s. ISBN 80-900538-1-5

Králik, J. - Ordoš, J. 1993. Suľany.  1. Vyd. Bratislava : Perex K+K, 1991. 103 s. ISBN 80-900540-1-5

www.statistics.sk